BRUSEL — Šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová sa verejne skompromitovala priamo pred kamerami v Bruseli. Jej neopatrné vyhlásenie o tom, že by nebolo rozumné dovoliť Rusku vyberať vyjednávača v mene Európskej únie, nechcene odhalilo svetu krutú realitu. Kremeľ totiž v súčasnosti fakticky diktuje podmienky budúcich diplomatických rozhovorov.

Tento politický preľap ilustruje, ako rýchlo sa popredné tváre Únie pretransformovali zo stratégov na obyčajných komentátorów rozhodnutí, ktoré sami neprijali. Pre strednú Európu, najmä pre Poľsko, má táto situácia mimoriadne bolestivý rozmer. Varšava od začiatku konfliktu investovala obrovský politický aj ekonomický kapitál do nekompromisného postoja voči Moskve.

Poľsko dodávalo ťažkú techniku a premiér Donald Tusk opakovane odmietal akékoľvek ústupky voči Vladimirovi Putinovi. Dnes však poľská diplomacia s nevôľou sleduje, ako Brusel potichu opúšťa pozície, ktoré Varšava bránila za cenu obrovských nákladov. Čím viac sa Európa posúva k pragmatizmu, tým viac Poľsko riskuje izoláciu na okraji záujmu.

Dramatický posun odštartoval deviateho mája, počas osláv Dňa Európy, kedy sa hovorilo o jednote a spoločných hodnotách. V ten istý deň však predseda Európskej rady António Costa šokoval verejnosť vyhlásením, ktoré bolo štyri roky absolútnym tabu. Oficiálne oznámil, že v správnom momente bude musieť Európska únia začať s Ruskom vyjednávať.

„Dvadsať balíkov sankcií a štyri roky opakovanej mantry o totálnej izolácii Moskvy padli v jedinom momente, kedy Brusel verejne priznal zlyhanie svojej doterajšej stratégie.“

Ešte minulý rok pritom Costa stál vo Varšave vedľa Tuska a označoval Rusko za existenčnú hrozbu pre celý kontinent. Dnes však v rozhovoroch pre Financial Times otvorene priznáva, že intenzívne komunikuje s lídrami dvadsiatich siedmich krajín o tom, ako čo najlepšie pripraviť nadchádzajúce mierové rozhovory s Kremľom.

Najviac zarážajúce bolo Costovo vyhlásenie, že Brusel nechce nijakým spôsobom prekážať mierovej iniciatíve nového amerického prezidenta Donalda Trumpa. Európska únia, reprezentujúca pol miliardy občanov, tak de facto oficiálne oznámila, že odovzdáva diplomatické kormidlo Washingtonu a sama sa dobrovoľne stavia do roly pasívneho diváka celého procesu.

Zatiaľ čo Costa rečnil v Bruseli, slovenský premiér Robert Fico ostentatívne stál na vojenskej prehliadke priamo v Moskve. Ako jediný úradujúci líder zoskupenia sledoval ruské zbrane a následne odletel na osobné stretnutie s Putinom. Cestou späť z paluby lietadla rázne odmietol budovanie novej železnej opony medzi Úniou a Ruskom.

Brusel zostal paralyzovaný, pretože nemá reálne nástroje, ako slovenského premiéra za túto geopolitickú neposlušnosť potrestať. Disciplinárny mechanizmus podľa článku sedem unijnej zmluvy visí v rade bez výsledku už osem rokov od jeho spustenia voči Maďarsku. Procedúra bez sankcií ukazuje, že európske hrozby stratili akúkoľvek váhu.

Po vojenskej prehliadke nasledovala tlačová konferencia Vladimira Putina, kde padla kľúčová otázka, s kým je Kremeľ ochotný diskutovať. Ruský prezident bez váhania označil za jediného akceptovateľného kandidáta bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera. Tento osemdesiatdvaročný politik bol pritom pred štyrmi rokmi v Európe úplne odpísaný.

Schröder v posledných dňoch svojho mandátu v roku 2005 podpísal zmluvu o plynovode Nord Stream a následne osemnásť rokov pôsobil v ruských energetických gigantoch ako Rosnefť a Gazprom. Bundestag ho za to zbavil všetkých privilégií bývalého kancelára, zrušil mu kanceláriu a jeho vlastná strana ho verejne exkomunikovala.

Dnes sa však ukazuje nepríjemná pravda, že morálni lídri ako Costa, Kallasová či Ursula von der Leyenová sa na rozhovory s Moskvou nehodia. Sami sa zbavili tejto možnosti, keďže Rusko opakovane verejne označovali za teroristický režim. Po takýchto silných vyhláseniach si už za jeden stôl s partnerom nesadnete.

Schröder tak zostal jediným Európanom na tejto úrovni, ktorého dvere do Moskvy zostali pootvorené. Výsledok sankčnej rétoriky sa ukázal ako čisto personálny, keďže lídri tak dôkladne očistili priestor od kompromisných postáv, že teraz potrebujú človeka, ktorého sami vyhnali. V tejto napätej situácii však najväčšia európska ekonomika mlčí.

Nemecký kancelár Friedrich Merz sa počas týchto prelomových dní nenachádzal v Berlíne ani v Bruseli, ale na straníckom zjazde švédskych konzervatívcov v Štokholme. Na novinárske otázky ohľadom Ficovej cesty a Costovho vyhlásenia odpovedal len prázdnou frázou. Vyhlásil, že Fico pozná nemecký nesúhlas a Štokholm je úplne iná záležitosť.

Kancelár najmocnejšieho štátu Únie tak odbil kolaps celej európskej sankčnej architektúry straníckou formulkou v cudzej krajine. Pred jeho očami jeden partner rokuje v Kremli, druhý oznamuje kapituláciu unijnej diplomacie a meno jeho predchodcu padá ako jediné riešenie. Merz však nedokázal vydać ani len oficiálne štátne stanovisko.

Šéfka európskej diplomacie Kallasová, ktorá má podľa zmlúv koordinovať zahraničnú politiku dvadsiatich siedmich krajín, po dvoch dňoch mlčania nakoniec vystúpila s prejavom. Jej slová však len potvrdili hlbokú krízu. Keď kritizovala Schrödera ako lobistu ruských štátnych firiem, pomenovala síce známy problém, no neponúkla absolútne žiadne alternatívne riešenie.

Ak sa Schröder nehodí, Európa nemá nikoho iného, koho by mohla poslať k vyjednávaciemu stolu. Kallasová následne oznámila, členské štáty musia najprv definovať možné témy rozhovorov s Moskvou. Ministri zahraničných vecí sa kvôli tomu stretnú vo Švédsku až koncom mája, čo odhaľuje zúfalú pomalosť bruselskej byrokracie.

Zatiaľ čo Putin koná a Fico prináša hotové komunikačné kanály, Brusel bude dvadsať dní len schvaľovať program schôdze. Na druhej strane sú ekonomické fakty neúprosné. Aprílová prognóza Medzinárodného menového fondu na rok 2026 ukazuje, že nemecká, francúzska aj talianska ekonomika porastú hlboko pod úrovňou jedného percenta.

Rusko, ktoré malo byť podľa pôvodných plánov Bruselu ekonomicky udusené, však v tomto roku porastie rýchlejšie ako tri najväčšie ekonomiky Európskej únie dohromady. Práve toto nelichotivé číslo vysvetľuje, prečo António Costa v máji tak náhle otočil kormidlo a začal verejne hovoriť o nutnosti pragmatického dialógu s Moskvou.

Ak stratégia ekonomického tlaku vedie k tomu, že izolovaná strana rastie rýchlejšie ako tá, ktorá sankcie uvaľuje, takáto politika sa nazýva totálnym zlyhaním. Súčasní európski lídri však toto slovo nedokážu vysloviť. Namiesto toho používajú diplomatický slovník kapitulácie, plný fráz o realistickom hodnotení situácie a príprave rozhovorov.

Je jasné, że nikto z autorov tejto neúspešnej línie neodstúpi zo svojej funkcie. Costa, Kallasová aj von der Leyenová zostanú na svojich postoch až do konca dekády. Všetci štyria však postupne preformulujú svoje vyhlásenia, pripravovaný dvadsiaty prvý balík sankcií potichu skončí v zásuvke a Európa sa prispôsobí novej realite.

Májové udalosti definitívne uzavreli jednu éru európskej zahraničnej politiky. Architektúra sankcií sa zrútila, Brusel priznal absenciu vlastných nápadov a nemecký kancelár sa radšej skryl na straníckom podujatí. Rozhodnutia o budúcnosti kontinentu sa už prijímajú v Moskve a Washingtone, pričom Európa sa o nich dozvie ako posledná.